Jdi na obsah Jdi na menu
 


Michal Hvorecký: Dunaj v Amerike

6. 4. 2010

Každé odmietnutie alebo opravenie klienta znižovalo šancu na dobré prepitné a najmä na pozitívny rating. Vedel, s kým si môže dovoliť takto hovoriť. Keď natrafil na správnych ľudí, pritakával aj na najväčšie sprostosti a hovoril naverímboha, aby mu rýchlejšie ušiel čas. Podľa štvrtiny Američanov sú Winston Churchill, Gándhí a Charles Dickens vymyslené postavy a naopak reálne Sherlock Holmes, Robin Hood či Eleanor Rigby. Prispieval k tomu, aby sa trend rozšíril, a občas si vymýšľal ako Marco Polo.

K Martinovi pristúpil pasažier William Webster, asi sedemdesiatročný dôchodca z Bostonu. Razilo z neho hnilobou. Pôsobil dojmom urasteného chlapa, ale akoby tú veľkosť znútra nahlodali neznáme sily. Dosiaľ si ho všimol iba letmo. Nemal ani najmenšiu potuchu, čo by od neho muž mohol chcieť, no po tých rokoch už vedel z jediného pohľadu vyčítať, že je zle. Napriek tomu zachoval dekórum a čakal na svoj údel.

„Dobrý deň, William!“ pozdravil Martin s predstieraným zanietením. „Ako sa máte? Môžem vám nejako pomôcť?“

Webster zalapal po dychu, potom sa k Martinovi priblížil s napnutým krkom a so vztýčenou hlavou, a zareval mu do tváre:

„Hrozne sa mám, ty nula aj s tou tvojou posratou zdvorilosťou a s celou šmejdovou firmou! Táto cesta je najväčšie sklamanie môjho života! Škandál! Nehoráznosť!“

„Prepáčte, Bill, ale…“

„Nehovor mi Bill!“

„Odpusťte, William, čo sa stalo, prosím?“ opýtal sa Martin.

V prvom okamihu zostal od úžasu ako osprostený. No hlas v hlave mu šepkal, aby odpovedal: „Moja reč, pane. Súhlasím s vami! Aj môjho života!“

Stálo ho veľa námahy, aby ten diabolský hlas umlčal a keď stál tvárou v tvár dôchodcovi, veľa nechýbalo a bol by sa bláznivo rozosmial.

„Ty sa ešte opovažuješ pýtať?“ zvrieskol Webster. „To nie je možné! Čo si to dovoľuješ? Kto si, aby si ma vôbec s niečím oslovoval? Všetko napíšem tvojmu šéfovi a skončil si! Neplatia ťa tu hádam za to, aby si sa flákal!?“

Martin si po najrôznejších skúsenostiach s nespokojnými klientmi myslel, že vie, ako to vyzerá, keď si niekto niekoho vezme do parády. Znova si pripomenul všetky poníženia, ktorých sa mu dostalo, urážky, ktoré mu niektorí pasažieri nikdy neváhali vmietnuť do tváre. Ale to, čo prežíval teraz, odhalilo medzery v jeho predstavivosti.

Websterova tvár vyjadrovala najstrašnejší hnev. Martin sa stal terčom neuveriteľného osočovania. Pozeral sa na klienta s vygúlenými očami a čakal, kedy výstup prestane, no každé slovo znásobovalo starcove sily. Vysvitlo, že autobus sa mu zdal špinavý, sedadlá primalé, klimatizácia zle nastavená, trasa pochodu pridlhá, sprievodkyňa nezrozumiteľná a celý program prvého dňa otrasný. Ešte väčšmi ho sklamala hrozná loď, pretože on už zažil onakvejšie cestovanie, iný luxus a za tieto nehorázne peniaze si želal naozaj prvotriednu kvalitu. To bolo všetko. Fakt nevídané!

Martin, vydaný pasažierovi napospas, mal sto chutí odvetiť: „Gratulujem, že ste na to prišli tak rýchlo, za jediný deň, máte výborný postreh! Ja si myslím to isté! Toto je legalizované okrádanie klientov. A ešte vo veľkom, masovo. Už to vieme obaja. Pripime si na to spolu!“

Ale nasadil si masku strachu. Vedel, že americké monštrum chce, aby stratil tvár a túži zničiť jeho aureolu dôstojnosti a úcty. Radosť z verejnej potupy mu však nedopraje. Pravidelne sa vyskytovali klienti, posádka ich nazývala „complainers“, ktorí si našli hocakú malichernú zámienku na to, aby mohli nadávať a ukájať svoje sadistické chúťky.

„Ďakujem vám,“ odvetil Martin podriadeným a ustráchaným hlasom, ktorý bol archetypom poníženosti. Sypal si na hlavu pomyselný popol. „Zaslúžim si to. Beriem všetku vinu na seba. Postarám sa o nápravu. Ospravedlňujem sa vám.“

V pravidelných intervaloch smutne krčil plecami a prikyvoval. Tváril sa poslušne a zahanbene, no v skutočnosti si hrýzol vnútornú stranu líc, aby zostal vážny. Bolo to také ťažké, že ani nemohol rozprávať. Aby skryl zhrýzajúce ústa, sklonil hlavu, ako sa len dalo, čím nadobudol výzor dokonalej porážky, ktorý sa Websterovi určite páčil. Ohromenie v ňom vystriedala priam vedecká zvedavosť. Túžil spoznať a pochopiť tohto netvora.

„Prosím, nezabudnite svoj názor uviesť vo svojom hodnotení,“ doplnil Martin.

Jeho prejav starca úplne vyviedol z miery. Websterova tvár zostala nehybná a bez výrazu. No za jeho nízkym čelom sa čosi odohrávalo. Zrejme už nevedel, či sa mu za daných okolností podarí vychutnať si svoju nadvládu naplno a potupiť Martina dokonale. Výnimočná márnomyseľnosť bývala u Američanov často prejavom chorobne vystupňovaných nárokov. Kolegov aj niekoľkých pasažierov sa zmocnili rozpaky. Webster si premeral členov posádky a v jeho pohľade bolo napísané: „Neboj sa, aj na teba príde rad!“ Postoje zamestnancov vyjadrovali nezúčastnenú láskavosť, typickú pre stretnutia s príšernými klientmi.

Webster zvýšil intenzitu hlasu:

„Naozaj? Som rád, že aspoň priznávaš svoje chyby! Veď aj máš aké! Bolo ich toľko, že ich ani neviem spočítať.“

„Oznámte moje zlyhanie aj firme. Ak ste vy, ctený pán Webster, nespokojný, potom ja som ešte oveľa nespokojnejší. Hanbím sa za seba a budem sa usilovať urobiť všetko pre vašu spokojnosť počas zvyšných dní plavby. Prosím vás, hodnoďte ma aj naďalej tak prísne ako dnes. Každý postreh si zapisujte a potom ohláste do centrály v Chicagu.“

Tu musel Martin prestať, pretože si znova hrýzol líca, také komické a absurdné mu pripadali vlastné slová. Webster nevyzeral, že by sa mu to zdalo smiešne. Skôr ho Martinove slová privádzali do rozpakov.

„Presne to aj urobím, musíš sa odteraz oveľa viac snažiť! Ty aj celá posádka. Program, jedlo, nápoje, všetko. No, koniec koncov, nebolo to dnes až také zlé, ale mohlo to byť aj lepšie, oveľa lepšie… Dovidenia!“ dodal a jeho tvár sa znova zvraštila.

„Ešte raz vďaka. Dovidenia a všetko dobré!“ odzdravil Martin a ešte aj zamával, šťastný, že už môže ukončiť smiešne prosíkanie a ospravedlňovanie. Neporušil dogmu podriadenosti, hoci na to mal sto chutí. Udržal si pokerovú tvár. Mal si stopnúť, koľko osočovanie trvalo tentoraz – určite zažil jeden z rekordov.

Webster vypochodoval z recepcie. Prv než prekročil prah salónu, vrhol na Martina posledný pohľad plný víťazoslávy a pohŕdania. Pokúsil sa buchnúť dverami, ale samozatváracie zariadenie mu prekazilo úmysel. Zmizol a na bare si hlasno objednal najdrahšiu whisky. Na recepcii zavládlo hrobové ticho. Martin sa tváril, že sa nič nestalo, a v istom zmysle to tak skutočne vnímal. Inak by zošalel a každú chvíľu by si pripomínal svoj spoločenský pád. Pripomenul si svoju hereckú rolu a okamžite sa v jeho hlave mučiteľ stal obeťou a hnusné sa zmenilo na komické. Webster nenadával jemu, ale iba postave, ktorú hral.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA